Okamihy tvorby Umelecká tvorba Martina Dzureka sa vyvíjala v priebehu niekoľkých desaťročí. Jeho výtvarný prejav je bohatý a širokospektrálny. Na svojej umeleckej ceste si so sebou symbolicky priniesol aj sochársky svet otca, akademického sochára Dušana Dzureka. Ten si do svojej tvorby pretavil myšlienky a sochársky rukopis svojich profesorov, Fraňa Štefunka a Jozefa Kostku. Ich diela majú v sebe zakódované znaky ako príbehy a emotívne posolstvá plné metafor a alegórií. Malého Martina prostredie otcovho ateliéru prirodzeným spôsobom, aj keď „nechcel“, chtiac-nechtiac formovalo. Vyrastal tam a navyše mu otec dovolil skúšať rôzne materiály a samostatne tvoriť. Vnímal tvorbu svojho otca intenzívne, o to viac, že Dušan Dzurek brával syna aj na sochárske sympóziá do Moravian nad Váhom. Možno bohatá rôznorodosť sochárskeho prejavu, s ktorým sa už v detstve stretával, ovplyvnila aj Martinovu rozmanitosť umeleckého vyjadrenia skutočnosti. Popri sochách komorného charakteru a maľbe, neoddeliteľnou súčasťou výtvarného vyjadrenia je monumentálna a pamätníková tvorba. Dôležitými sa stali aj interaktívne inštalácie a performancie, v ktorých ide o prepojenie viacerých umeleckých médií, ako je hudba, divadlo, fotografia, literatúra, video, film. Pri prepojení týchto viacerých umeleckých médií rád využíva netradičné miesta a spoluprácu s inými autormi a tvorcami. Martin Knut presne vyjadril Dzurekovu vnútornú potrebu „aranžovať situácie, v ktorých jeho umenie ožíva. Zrejme po dlhšom skúmaní privátneho prichádza vlna spoločenská. Dzurek iniciuje a spoluorganizuje koncerty uprostred inštalácie vlastných sôch. Zmnožuje zážitky. Aktivuje city a vnemy do silných emócií. Dalo by sa povedať, že až divadelnými postupmi hľadá znásobovanie výpovedí vlastných plastík.“(1) V celej tvorbe zachytáva okamihy z vonkajšieho sveta, v ktorých podľa neho všetko plynie a podlieha zmene. Ustavičný tok premien vyjadruje svetlom, líniou a krehkou hmotou tvarov svojich sôch. Martin Dzurek patrí k tým invenčným slovenským sochárom, ktorým nerobí problém dokonale narábať s priestorom a samotným materiálom. Vo svojej tvorbe využíva zdanlivo neopracovaný alebo patinovaný kov, najmä bronz, sporadicky i drevo, sadru, plast, ale aj včelí vosk, niekedy nájdené objekty „objet trouvé“. Od prvotných vstupov do výtvarného diania si vytvoril osobitú asociatívnu a metaforickú reč sôch. V komorných sochách vždy odhmotní masu materiálu a dá mu jemnú reč výrazu. Alberto Giacometti sa vyjadril, že „socha spočíva v prázdne“. Tak je to aj s Dzurekovými sochami. Pôsobia ako skutočné fetiše modernej doby, ktoré sa vpisujú do priestoru ohraničeného krehkou štruktúrou. Niekedy tajomnou architektúrou, výklenkom, domčekom alebo klietkou, aby vytvorili neskutočný príbeh. Často sa však týčia osamelé v prázdnom pôvodnom priestore, ktorý akoby samy vytvárali. Názvy, ktoré im umelec dáva, dostatočne naznačujú, na čom Martinovi záleží. Za ich tajomným životom ho zaujímajú priestorové vzťahy, ktoré objekty udržujú medzi sebou. Komorné alebo monumentálne plastiky sú otvorené zo všetkých strán, ale naplnené sú jemnými priestorovými únikmi, ktoré zaťahujú do hry vzťahy a pohyb foriem, štruktúr, lesku a matu povrchu. Vo svojich dielach stavia to, čo je statické, proti tomu, čo sa vznáša, aby nakoniec zhmotnilo víziu jeho snovej stavby. Alberto Giacometti povedal: „Vyprázdňujeme priestor, aby sme postavili sochu a potom socha musí vytvárať priestor.“ Napokon, aby Dzurek svoj vytvorený priestor ešte väčšmi priblížil, inštaluje sochy na podstavce zo žuly, ktorej ťažká forma silnejšie zvýrazňuje krehkosť figúr. Transparentné podstavce zase vedú dynamický dialóg s prázdnym priestorom. Tieto podstavce dovoľujú zoskupiť k sebe postavy muža a ženu, rodinu, ženu s jablkom, anjelmi alebo hudobným nástrojom (Myšlienky, 2008, Melódia mysle, 2008, Pokušenie I. – II, 2011 a 2012). Jeho stojace ženy postupujúcim vývojom boli čoraz štíhlejšie, sedia, stoja a týčia sa ako paličky v krehkej horizontále a vertikále. No i problém pohybu priťahuje Dzurekovu pozornosť, objavuje sa tu predstava chôdze, pohyb ramena, ruky. Avšak čisto fyzická stránka pohybu ho nezaujíma. Pohyb sa uňho vždy rodí z emócie a emóciu vždy tlmočí divákovi. „Mám pocit, že Martin vytvára vlastné kontexty, ktoré na jednej strane pôsobia samostatne, na ďalších úrovniach sa prepájajú. Každý anjel sa môže stať myšlienkou, každá bronzová hlava súčasťou nového tela, smeruje k holistickému prepojeniu a vytvára priestor pre drámu, pre situáciu, pre meditáciu a napokon príbeh. Každá z jeho sôch je súčasťou príbehu, ktorý si môžeme skladať podľa ľubovôle, o to fascinujúcejšia je sloboda ich pôsobení.“ (Peter Pavlac)(2) Hmotná výstavba sôch a objektov bola uňho filozofickou výpoveďou o životných osudoch, cestách a vlastnom smerovaní. Preto sú niektoré sochy vymodelované až na „dreň“ svojej existencie a neraz pôsobia ako ľudské znaky. Jednotlivec sám, v spoločnosti iných. V mnohých sochárskych objektoch, prostrediach a inštaláciách vyjadroval Martin Dzurek vzťah a prepojenie človeka s prostredím, čo ho obklopuje, hlavne s prírodou, ku ktorej máme prirodzenú úctu (Lesný duch, 1991; Plačúca príroda, 2014; Modrá búdka, 2014; Štyri ročné obdobia, 2015 – 2017; Smetisko – Súlad, 2015). V tejto súvislosti Peter Pavlac zdôraznil, že „... neplače len Lesný duch, plače už celá Príroda. Vyplavuje zo seba špinu, ktorú sme do nej priniesli. Jej slzy sú odpad, pre ktorý máme stále menej a menej miesta a ona plače stále viac, kričí a my ju nepočúvame. Ako ďaleko sme od momentu, keď sa slzy prírody zmenia na záplavu, ktorú už nedokážeme zastaviť?“(3) Hoci Dzurekove sochy vznikali tradičnou sochárskou metódou, jeho výtvarný program od počiatočných prác vychádzal z netradičného prístupu k realite. Svet jeho predstáv bol často oveľa zložitejší ako jednoduchá interpretácia použitých klasických symbolov. Bronz, granit, žula, mramor alebo drevo, z ktorých komponuje sochy a prostredia, strácajú veľa zo svojej materiálovej vecnosti, sú sublimované a k celku nemajú vzťah prvkov, ale skôr znakov (Nebo, 2010; Anjel I. – II, 2009, 2012; Raj, 2012; Život I. – II, 2018; Jablonka, 2021; Sedem, 2022). Jedinečnosť sôch a ich niektorých spojení, súvislostí a odkazov sa spája so snahou nečakane „zaútočiť“ na diváka. Ovplyvniť ho skôr, než začne sám rozmýšľať, vydať sa spolu s ním na cesty hľadania vlastnej identity, zabudnutých myšlienok a neexistujúcich dialógov (Večera pre dvoch, 2010; Odkaz č. 1, 2011; Pokušenie, 2012; Adam a Eva, 2012; Hojdačka, 2021; Rozum a srdce, 2022). Sochy a objekty sa pre umelca stávajú istým médiom na vyslovenie presvedčivých a naliehavých právd, zrkadlom nastaveným človeku i sebe samému (Som Tvoje zrkadlo, 2018; V dobrom aj v zlom, 2019; Zrkadlenie, 2020; Zverák, 2020; Hracia klietka, 2022). Rád využíva princípy zrkadlenia a symbolického významu duality negatívu a pozitívu v spojení s imaginárnym priestorom. Vždy však zostáva dôležitá konštrukcia sochy, ktorá je ozvláštňovaná pomocou dutín a objemov, vypuklín a prázdnot. Svoj význam má ich striedanie, kontrasty či použitie intenzívneho svetla – prírodného i umelého, to sú jeho dôležité výrazové prostriedky. Ich ustavičné a vzájomné napätia, v konečnom dôsledku však vždy smerovali k ich rovnováhe a harmónii. Na svojej samostatnej výstave Dzurek Doteraz v Galérii Umelka Slovenskej výtvarnej únie v Bratislave (2018) sa predstavil výberom z polymúzickej tvorby v období rokov 1991 až 2018. Ako už bolo spomenuté, nestačili mu len sochárske a maliarske interpretácie motívov a námetov, ale potreboval si rozšíriť svoj intelektuálny rozmer o interaktívne inštalácie a performancie, v ktorých sa spája hudba, divadlo, fotografia, literatúra a video, novým médiom je film. K tým významnejším radíme predovšetkým inštaláciu realizovanú v jednom z najstarších kostolov na Slovensku, v Kostole sv. Michala Archanjela v Dražovciach pri Nitre pod názvom Ak chceš (2013), spojenú s hudobnými improvizáciami Andrey Bučkovej (spev), Márie Kmeťkovej (harfa). Ďalšiu inštaláciu sôch a objektov spojil s gitarovými improvizáciami Andreja Šebana inšpirovanými práve sochami Martina Dzureka. Toto jedinečné podujatie sa uskutočnilo v koncertnej sieni Klarisiek v Bratislave pod názvom Ľudia by mali vedieť, čo chcú (2014). Polymúzický projekt nazvaný Gesamtkunstwerk – Kompozícia pre 12 objektov a jedno prázdne miesto (2014) mal svoju premiéru v Pezinku. Dzurek vytvoril inštaláciu a objekty, Patrik Lančarič koncept a réžiu, Peter Pavlac dramaticky text, Vladislav Šarišský hudbu, Andrej Balco fotografie a hercami v tomto projekte boli Petra Vajdová a Kamil Mikulčík. Veľmi úspešnou performanciou bolo Smetisko – Súlad (2015), ktoré sa realizovalo na skládke odpadu v Dubovej. Spoluautormi boli Peter Pavlac, text, Jakub Steinecker, video a Andrej Balco, fotografie. Jeho inštalácia a samotný dokumentárny záznam sa predstavil na festivale Biela noc v Bratislave a bol vybraný ako zaujímavý umelecký prejav Martina na VI. bienále voľného výtvarného umenia v Turčianskej galérii v Martine (2016). Pre festival Biela noc v Bratislave (2016) Dzurek realizoval performanciu Odomykanie, jeho dielom bol koncept a samotný objekt, Daniel Pastirčák dodal text, Pjoni hudbu. Táto performancia sa konala v Kaplnke sv. Jána pri Františkánskom kostole v Bratislave, neskôr v priestore A4 v Bratislave, kde s hudobnou improvizáciou sa predstavil Jozef Lupták. Reprízu mala aj v Nemeckom evanjelickom kostole v Modre v spolupráci s Danielom Pastirčákom za textovú časť, hudobné zoskupenie Polajka prispelo hudobnou improvizáciou. Na festivale Biela noc v Bratislave o rok neskôr (2017) sa Dzurek predstavil svojím konceptom a objektom na performancii pod názvom Odpusti si. Konalo sa v Kaplnke sv. Jána pri Františkánskom kostole, kde opäť spolupracoval z textovej stránky s Danielom Pastirčákom, ale aj s psychologičkou Zuzanou Horňákovou, za hudbu spolupracovala Sisa Michalidesová. Na výstavnej prezentácii svojich diel v roku 2018, v Galérii Umelka sa realizovala inštalácia a performancia Doteraz, v tom istom roku pre festival Biela noc performancia Bdelosť pre Kaplnku sv. Jána v Bratislave, koncept a objekt Martin Dzurek, hudba Stroon a svetelný dizajn Jakub Píšek. Spoločensky dôležitou aktivitou bolo vytvorenie objektu za Jána a Martinu, Spojili nás, 2018 – 2019. Súčasťou podujatia bol koncert za Jána a Martinu v Gregorovciach, čo bolo spomienkové podujatie v deň plánovaného sobáša. Tento projekt sa predstavil aj v Pezinku, Modre, niekoľkokrát na festivale Pohoda v Trenčíne, Za slušné Slovensko, Námestie slobody, Bratislava, spoluautorom grafickej časti bol Ján Vajsábel. V roku 2021 – 2022 vytvoril tridsaťminútový film Zrkadlenie, spoluautormi boli Daniel Pastirčák, Peter Pavlac, Jakub Steinecker, Pjoni, Stroon, účinkovala Táňa Pauhofová. Spolu s Radovanon Orthom (zvanom Vrabec) vznikol v roku 2022 objekt, ktorý je zároveň hudobným nástrojom s názvom Ostium. Predstavený bol v rámci podujatia Zvuk for Modra, na nástroj hral Boris Čelár. Od roku 2004 spolupracuje Martin Dzurek ako dobrovoľník s Úniou nevidiacich a slabozrakých Slovenska, kde vedie výtvarné dielne. V roku 2007 založil výtvarnú skupinu Svetlo, s desiatkami stálych členov, všetci nevidiaci a slabozrakí. Toto zoskupenie má za sebou celý rad úspešných výstavných aktivít. Je to ďalší umelcov rozmer silného sociálneho cítenia a dobročinnosti. Svoj výtvarný program a čas venoval ľuďom, ktorí sa pri tvorbe nemôžu spoľahnúť na svoj zrak, pracujú hmatom a srdcom. Každý umelec, a to platí aj pre Martina Dzureka, ktorý chce vyjadriť sám seba, musí vždy odstrániť zo svojej cesty to, čo nie je on sám. On sám doteraz vo svojej umeleckej tvorbe podvedome interpretuje a pokúša sa vrátiť životu jeho inšpiráciu. Ako povedal: „Umenie cezo mňa prechádza a ja mu pomáham vzniknúť.“ Martin Knut o Martinovi Dzurekovi dodáva, že pre neho je „dôležitý zápas o hľadaní človeka, o sebarealizácii, o ceste. Hľadanie artefaktu, ktorý môže pomôcť preboriť sa do významových polôh divákovej existencie. Zastavenie, stíšenie a zasiahnutie zábleskom svetla, ktorý odoženie roztekaný čas. Sochy Martina Dzureka skrývajú aj v tých najmatnejších odleskoch čistejšie svetlo, ako je to, ktoré modeluje našu roztrasenú podobu v reálnom svete.“(4) Dagmar Kudoláni Srnenská 1. Knut, M.: Martin Dzurek – Svetlo a priestor. In: Slová o sochách Martina Dzureka, s. 94, Bratislava, 2015 2. Pavlac, P.: Myšlienky. In: Slová o sochách Martina Dzureka, s. 42, Bratislava, 2015 3. Pavlac, P.: Plačúca príroda. In: Slová o sochách Martina Dzureka, s. 52, Bratislava, 2015 4. Knut, M.: Martin Dzurek – Svetlo a priestor. In: Slová o sochách Martina Dzureka, s. 94, Bratislava, 2015 Tvorba a najznámejšie realizácie 1991 – 2023 1973 narodil sa 8. marca 1973, Bratislava. 1991 prvá výstava v klube Lúčnica, Bratislava 2004 samostatná výstava Na krídlach vyššie, inštalácia Nemecký ECAV kostol Modra 2006 samostatná výstava Čas, inštalácia Galéria Statua, Pálffyho palác Bratislava 2011 monumentálny oltár a kríž pre Kostol evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku, Krpeľany 2012 objekt Puzzle pri Dome umenia, Piešťany 2013 Pamätník Martina Rázusa, Nábrežie L. Svobodu, Bratislava sochárska inštalácia realizovaná pre románsky Kostol sv. Michala Archanjela, Dražovce pri Nitre pod názvom Ak chceš. Kurátorka Marta Hučková člen skupiny SK21, Bratislava 2014 performancia v koncertnej sieni Klarisiek, Bratislava pod názvom Ľudia by mali vedieť čo chcú. Kurátor Ľuboslav Moza Polymúzický projekt nazvaný Gesamtkunstwerk – Kompozícia pre 12 objektov a jedno prázdne miesto, premiéra, Pezinok 2015 performancia Smetisko – Súlad. Jeho inštalácia a samotný dokumentárny záznam sa predstavil na festivale Biela noc, Bratislava, skládka odpadu Dubová Pamätník misionárom, Nitra vyšla knižná monografia, Martin Knut: Martin Dzurek, Slová o sochách Martina Dzureka 2016 Smetisko – Súlad, vybrané na VI. bienále voľného výtvarného umenia v Turčianskej galérii, Martin. Kurátorka Dagmar Kudoláni Srnenská na festivale Biela noc, Bratislava realizoval performanciu Odomykanie, tiež v Kaplnke sv. Jána pri Františkánskom kostole, Bratislava, neskôr v priestore A4, Bratislava. Reprízu malo aj v Nemeckom evanjelickom kostole, Modra 2017 na festivale Biela noc, Bratislava, performancia pod názvom Odpusti si. 2018 samostatná výstava Dzurek Doteraz v Galérii Umelka Slovenskej výtvarnej únie, Bratislava, realizovala sa inštalácia a performancia Doteraz. Kurátorka Dagmar Kudoláni Srnenská Pamätník k 500. výročiu reformácie, Žiarska dolina, Západné Tatry Pamätník k 500. výročiu reformácie, Trenčín 2018 – 2019 vytvorenie objektu za Jána a Martinu, Spojili nás vytvoril ocenenie – Panta Rhei Awards samostatná výstava Teraz, Carlton Savoy Art Gallery, Bratislava. Kurátorka Mária Horváthová 2021 – 2022 vytvoril so svojimi spolutvorcami tridsaťminútový film Zrkadlenie 2022 vytvoril objekt, ktorý je zároveň hudobným nástrojom s názvom Ostium. Predstavený bol v rámci podujatí Zvuk for Modra 2023 samostatná výstava Okamih, Múzeum moderného umenia – Danubiana Meulensteen Art Museum, Čunovo. Kurátorka Dagmar Kudoláni Srnenská vyšla knižná monografia, Dagmar Kudoláni Srnenská: Martin Dzurek, Okamih. Vydavateľ: DANUBIANA, Centrum moderného umenia, n. o. Je členom Spolku výtvarníkov Slovenska, pravidelne sa zúčastňuje na členských a tematických výstavách, ako aj sympóziách. Taktiež je členom Slovenskej výtvarnej únie, Umeleckej besedy slovenskej a Skupiny SK 21. Od roku 1991 má za sebou nespočetné množstvo výstav doma aj v zahraničí. Od roku 2004 je dobrovoľníkom a zakladateľom výtvarnej skupiny SVETLO, ktorej členmi sú nevidiaci a slabozrakí ľudia. Organizuje, ale aj prispieva na rôzne charitatívne a dobročinné podujatia, venuje sa ekológii.
